Odkiaľ prišli paradajky

Praveký pôvod predkov druhu paradajka jedlá (Solanum lycopersicum) je zaujímavou informáciou, ale oveľa dôležitejšie sú jeho dejiny v súvislosti s konzumáciou človekom. Určité otázniky panujú ohľadom jeho geografického pôvodu. Vedci stále nemajú presne jasno v tom, či k domestikácii došlo v oblasti Peru, alebo to bolo v Mexiku. Avšak nie je ani vylúčené, že udomácnenie došlo v oboch oblastiach nezávisle na sebe. Pôvodní botanickí predkovia moderných odrôd paradajok majú plody veľkosti súčasných „cherry“ odrôd a sú skôr žltej farby. Môžeme ich stále nájsť rastúce na svahoch juhoamerického pohoria Andy.

Ďalším otáznikom spojeným s plodmi paradajky je, kedy presne ich ľudia začali konzumovať. Avšak vie sa, že už 500 rokov pred Kristom pestovali pre konzum paradajky Aztékovia. Pôvodní obyvatelia Južnej a strednej Ameriky dokonca považovali semienka paradajok za účinné afrodiziakum. Niektoré juhoamerickej kultúry používali túto rastlinu ako halucinogén. Španielsky dobyvateľ Hernando Cortés bol pravdepodobne prvý, kto v roku 1521 priviezol malé žlté paradajky do Európy po dobytí aztéckeho mesta Tenochtitlan. Prvú zmienku o paradajke pod názvom „zlaté jablko“ publikoval v herbári taliansky botanik Pietro Andrea Mattioli a zaradil ho tiež medzi afrodiziaka. Možno preto ho vo Francúzsku nazvali „pomme d’amour“, teda jablko lásky.

Práve v Taliansku a ďalších južných európskych štátoch sa paradajky rýchlo v kuchyni udomácnili. Avšak ešte dlhú dobu trvalo, kým si paradajka našlo svoju obľubu v celej Európe. Dokonca ešte koncom 18. storočia bola nazývaná jedovaté jablko. Verilo sa totiž, že mnoho aristokratov a bohatých ľudí sa po konzumácii paradajok otrávilo a zomrelo. Toto neblahé označenie dostala paradajka neprávom. Pravda bola taká, že v období renesancie sa veľa používal cínový riad, ktorý obsahoval vysoký podiel jedovatého olova. Plody paradajky majú kyslé pH a po kontakte s týmto riadom dochádzalo k uvoľňovaniu olova, ktoré následne spôsobovalo otravy aj úmrtia účastníkov aristokratických hostín. Paradoxne chudobní ľudí, ktorí jedli z dreveného riadu tento problém nemali a konzumácia paradajok bola medzi nimi rozšírená.

Podobný osud ako v Európe malo paradajka aj v severnej Amerike. V koloniálnych dobách sa paradajka používala len k dekoračným účelom. Do úst ju nikto nevložil, pretože folklórne zvyklosti povedali, že po jej zjedení premení jed v nej obsiahnutý krv stravníka na kyselinu.

Pošramotenú reputáciu paradajok v Anglicku a následne v Severnej Amerike pomohli čiastočne napraviť v druhej polovici 18 storočia novo vyšľachtené odrody zo Španielska a Talianska. Navyše v súvislosti s imigráciou Európanov prispeli v Severnej Amerike k obľube tejto zeleniny v priebehu 19. storočia prisťahovalci z Talianska, ktorí mali už paradajky vo veľkej obľube. Ďalší fenomén, ktorý napomohol k masovej obľube paradajok v Európe i Amerike, bola pizza. Tá bola vynájdená v druhej polovici 80. rokov 19. storočia v talianskej Neapole.

Paradajky si postupne získali obľubu vo všetkých kútoch sveta. Americké ministerstvo poľnohospodárstva dnes odhaduje celosvetový počet odrôd na 25 000, iné zdroje tvrdia, že ich je na svete asi 10 000. V každom prípade popularita paradajok stále stúpa. Globálna produkcia presahuje 130 miliónov ton ročne, z toho dve tretiny zjeme ako čerstvú stolovú zeleninu a zvyšná tretina sa priemyselne spracuje.